Zahĺbiť sa. V tomto prípade do viacerých dejových línií, vedieť prepínať medzi realitou a snovosťou. Pomôže striedanie plnofarebného a čiernobieleho obrazu, dá sa odhadnúť, čo sa viac približuje k realite a čo k surreálnosti. Alebo nie?
I ja by tak prepletala, keby také nôžky mala. Ako zajac, ako zajac. Ale tu má muž a nie nohy, ale uši. Chce to byť metafora na spisovateľa, ktorý pri pozorovaní počuje aj to, čo nie je počuť, vkráda sa do hláv postáv a aj svojich blízkych mení z osôb na postavy? Potrebuje byť život spisovateľa búrlivým, aby mal o čom písať? A keď sa už upokojí, potrebuje si zaznamenať námety zo životov ostatných, lebo sa mu minula vlastná inšpirácia? Muž so zajačími ušami nás necháva prechádzať sa jeho vlastným životom, delí sa s nami o svoj zovňajšok i o svoje vnútro. Balancuje medzi tým, čo chce sám a čo chcú od neho ostatní. Zdieľa životné pravdy a hoci v súčasnosti vyzerá priam rezignovane pokojne, občas vykypí. Z vlastného hrnca i kotla spoločnosti.
Otvára sa pred nami množstvo príbehov, množstvo kníh, ktoré vypadávajú z knihovničky priamo na hlavu čitateľa, diváka, človeka kráčajúceho životom? Hudba spred desiatok rokov sa mieša s výpoveďami hlavných postáv pripomínajúcimi vyhlásenia respondentov zo súčasných televíznych relácií. A divák má stále možnosť premýšľať. Knihy sa nezatvárajú, každý môže písať svoj vlastný príbeh, svoj vlastný život, svoju vlastnú interpretáciu videného filmu.
Choďte sa pozrieť do kina. A až kým skončia titulky, nemajte zajačie úmysly.
