Objavili sme Poloniny

Autor: Katarína Šimková | 27.2.2021 o 20:35 | Karma článku: 5,92 | Prečítané:  1986x

Pred viacerými rokmi, približne desiatimi, som sa intenzívnejšie venovala dedičstvu UNESCO na Slovensku. Videla som viacero drevených kostolíkov, jaskyne, Levoču... na zozname mi zostali karpatské bukové pralesy.

Slovo prales vo mne evokovalo niečo nedosiahnuteľné, neznáme a opradené rúškom tajomstva. Ak k tomu pridáme prívlastok s nedotknutou prírodou, pridružia sa ešte aj romantické predstavy. Nie som až taký dobrodruh, aby som sa na také miesto vydala na vlastnú päsť, a preto, keď som zazrela víkend zážitkov s hlavičkou Objavte Poloniny, vedela som, že práve teraz je ten správny čas odhaliť čaro pralesov a ešte viac. Kto si myslí, že Košice sú tam, kde končí východné Slovensko, veľmi sa mýli. Z Košíc sa ešte takmer tri hodiny dá cestovať vlakom do Stakčína. To je taký, povedzme, východiskový bod pre železnicu, ak sa chystáte do Polonín. Odtiaľ sa už do dedín môžete dopraviť autobusom v riedkej frekvencii alebo sninským taxíkom. V druhom prípade si však pripravte desiatky eur a tiež, že to o dosť upraví vaše romantické predstavy. Iba keby to za vás platil niekto iný :)

Vitajte v Uličskom Krivom. Prichádzame okolo siedmej. V ubytovacom zariadení na súkromí je živo, akcia prilákala turistov. V dedinke je pokojne. V strede drevený kostolík svätého Michala archanjela a pri ňom sprievodca, miestny pánko, ktorý sa ľahko s nami púšťa do reči. Vypytuje sa, no tiež nám s úctou rozpráva o cerkvi, ako miestni kostolík volajú. O pár minút sa zotmie a nám sa prestane chcieť prechádzať po dedine, kde v istom zmysle akoby zastal čas a za každou druhou, ak nie za každou bránou, stráži pes s mohutným hlasom. A tak ideme spať, veď zajtra vstávame na túru.

Okolo ôsmej sa nás už viacero pohybuje okolo dreveného kostolíka v Uličskom Krivom. Niektorí nás počas čakania využívajú príležitosť nakúpiť. Otvorený obchod treba vystihnúť. Keď sa vrátime z túry, už to nestihneme. Kolorit situácie dotvára pánko z kostolíka. Po akademickej štvrťhodinke nás vítajú správcovia národného parku Poloniny. Chystáme sa do pralesa, presnejšie do oblasti Rožok.
Chvíľu po asfaltke, potom doľava a hore kopcom. Tempo nahodili priam pretekárske, pauzy slúžia nielen na nové informácie a diskusie o ťažbe dreva, zonácii či lesnej zveri, ale aj na vydýchanie. Keď sa povie prales, resp. keď sa povedalo prales, vyvolávalo to vo mne niečo tajomné, odlesky slnečných lúčov na machom obrastených kmeňoch či zeleno-zelenej papradi. Chvíľami aj niečo romantické, myšlienky o nedotknutej prírode. Omyl! Vyvádza ma z neho chôdza po strmých kopcoch, preliezanie cez popadané stromy, závan mŕtveho dreva. Najmä v častiach, cez ktoré nás špeciálne sprevádzajú správcovia. Prichádzame až k ukrajinskej hranici. Vtipy o zahraničnej dovolenke pobavia. Cesta naspäť vedie väčšinou dole kopcom. Tak si stíhame aj viac všímať, kadiaľ ideme. Musím podotknúť, že ihličnatý les má pre mňa iné čaro ako listnatý, predovšetkým inak vonia. Keby sme sa náhodou stratili, kážu nám nájsť potok a potom ho len sledovať a vyvedie nás z lesa von. Ideme a putujeme, až sa zastavujeme pri statnom bučisku. Vo výške 1,3 m má obvod 477 cm. Podľa obvodu kmeňa mu odhadujú vek 400 rokov. Boli ste už niekedy pri takom starom strome? Ja prvý raz a bolo to veľkolepé. V tom momente si začínam užívať a chápať, čo je bukový prales. Pozorujeme viacero nejedlých húb, spomínanú papraď, mach – oboje až neskutočne zdravé a neoddeliteľnú časť pralesa – mŕtve drevo, ktoré je domovom pre množstvo rastlín a živočíchov. Pri skalách si pozeráme mačacie zlato a nepravé marmarošské diamanty, pomenované podľa rumunského Marmaroša. Divočina! Džungľa! Ozaj nedotknutá príroda, no práve preto vhodná pre dobrodruhov. Na druhej strane – ako zvláštne nám teraz môže pripadať nedotknutá príroda. Šesť a pol hodinová túra za nami. Bola to zaberačka, no dostali sme, čo sme chceli – videli sme prales.

Les spieva – volala sa podvečerná aktivita v Runine. Hneď v úvode sa dozvedáme – les už nespieva. Les spieva do Jána (24.6.), v auguste už nie. A tak, poučení, že nedostaneme to, čo sme čakali, sa deviati účastníci, vrátane troch detí, vydávame na prechádzku po Runine obci a kým prichádzame do lesa, hovoríme si a rozprávame o desiatich druhoch operencov. Najprv voľným okom, potom ďalekohľadom a následne v atlase. Vedeli ste napríklad, že existuje šesť druhov sýkoriek? Keď vchádzame do lesa, opäť sa pristavujeme pri jeho dôležitosti pri zadržiavaní vody a vlhkosti. Znova sa dostávame k mŕtvemu drevu. Vedeli ste, že keď jeho v lese toľko, koľko ho má byť a nie menej, môže spôsobiť, že teplota bude nižšia až o osem stupňov? Neuveriteľné. O toto sa oberáme našimi zásahmi. Výhodou malej skupiny je neustála interaktivita. Keď nás bolo vyše tridsať, neukazovali sme si, že mŕtve drevo slúži ako špongia. Toľko vody z neho tečie! Celkom ma to ohúrilo. Aj tá skutočnosť aj forma sprevádzanej prehliadky. Môžeme sa dotknúť vtáčieho hniezda, čo nosí sprievodca ako model, porovnať a vyskúšať ostrosť pazúrov, chytiť do rúk vajíčko či hádať, ktorému druhu patrí ktoré pierko. Vedeli ste, že to nie sú lastovičky, čo si robievajú hniezda na vonkajších stenách budov? Veru, v tomto prípade ide o beloritky. Lastovičky si na svoje hniezda vyberajú stodoly, teda interiér. Roky v omyle. Beloritka vs. lastovička. Dozvedáme sa tiež, že sova má asymetrické uši a dokáže hlavu otočiť až o 270 stupňov! To preto, lebo nemá periférne videnia ako my ľudia. Nepozerá do strán, iba vpred. Prsty na nohách a zobáky sa dajú rozlíšiť podľa toho, čím sa ten – ktorý druh živí. Bylinožravec nepotrebuje až takú silu ako mäsožravec. Interaktivita došla až do bodu, keď sprievodca ponára ruku do mláky a vylovuje žlto-zelenú kunku podobnú žabe/mlokovi, o ktorej sa kvôli sfarbeniu dozvedáme, že je jedovatá. Touto cestou za poznaním sa dostávame až k Trom studničkám s prírodnými prameňmi, kde si naberáme vodu a ku kaplnke. Pútnické miesto tam vzniklo, keď sa deväťročnému chlapcovi začala zjavovať Panna Mária. Cestou naspäť šero vystrieda tma a my sa cestou pozeráme na hviezdy. Na mieste, kde si líšky dávajú dobrú noc. Poloniny patria k najtmavším miestam na Slovensku, preto sa tu pozoruje nádherne. Nebo posiate hviezdami. Doslova. Deň intenzívneho poznávania poloninskej prírody za nami. Zajtra sa pozrieme na Poloniny z iného uhla.


Do Runiny sme sa počas víkendu dostali len raz. Najprv po nás dorazil taxikár zo Sniny, lebo v Uliči sa mu neoplatilo zostať celý deň a naspäť nás vzali ochotní spoločníci na prechádzke lesom. Taxikárovi sa takú dlhú cestu merať nechcelo a pravdupovediac, radi by sme región radi podporili aj inak ako cez taxi službu. Ale ako?
Práve odpoveď na túto otázku primäla organizátorky pilotného víkendu Objavte Poloniny motivovať miestnych, aby benefitovali z toho, čo vedia a zážitkovou formou to nechali spoznať aj návštevníkov regiónu. A tak sme sa v nedeľu vybrali do Uliča variť tatarčené pirohy. Pri pohľade na hotové cesto vám logicky príde na um otázka: Aký je pomer pohánkovej a polohrubej múky? To je naše know-how. Aha. Ticho. Nevedeli sme, že sa ideme učiť od žien, ktoré majú z pirohov biznis. Tak už vieme. Vaľkáme, vykrajujeme, plníme. Tvarohom, bryndzou so zemiakmi alebo lekvárom. Poznáte ten pocit, keď sa pomaly zhasína a vykladajú sa stoličky? Na konci akcií to tak býva, a niekedy tento pocit nadobudnete skôr, ako je žiaduce. Až kým v snahe stihnúť autobus, nech teda môžu doupratovať skôr, nenarazíte na dvojplatničku, ktorá zjavne nestíha variť množstvo pripravených pirohov. S autobusom sme to vzdali. Dovárame, doopekávame slaninu, pridávame kyslú smotanu. V atmosfére zhasínajúcich sa svetiel sa snažíme vychutnávať jedlo. Veď aj tak po nás vyráža taxík až zo Sniny a zaplatíme zaňho opäť desiatky eur. Tak sa aspoň dobre najedzme.


Sýty hladnému neverí a možno tak neverí ten, čo ešte nebol v Poloninách, kým ich nenavštívi. Objavili sme Poloniny. A Poloniny ešte majú čo objavovať. A Poloniny má ešte kto objaviť.

Dojmy zaznamenané z pilotného víkendu Objavme Poloniny v auguste 2020.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikas: Stojím za ústavom na kontrolu liečiv. Ani ja by som Sputnik zatiaľ nepovolil

Hlavný hygienik zažíva aj útoky od ľudí. Tvrdí, že frustráciu z pandémie chápe.

Dobré ráno

Dobré ráno: Koniec konšpirácií, Lučanský spáchal samovraždu

Čo hovorí správa špeciálnej komisie?

Komentár Zuzany Kepplovej

Koalícia urazených zúfalcov sa hlási

Túto vládu utrápia.


Už ste čítali?