Bol som číslo 30529

Autor: Katarína Šimková | 17.10.2020 o 23:03 | Karma článku: 3,32 | Prečítané:  624x

Knihy o holokauste sa nečítajú ľahko, ani sa nedajú hltať jedna za druhou. Stačí si len na pár sekúnd pripomenúť, že ide o skutočný príbeh a uvedomiť si, čoho sme (boli) schopní.

Rozprávanie anglického vedca Felixa Weinberga, pôvodom z Česko-slovenska sa líši od kníh s podobnou témou, ktoré som už čítala. Jedným z dôvodov môže byť, že si spomínal chemik po desiatkach rokov udalostí v táboroch, druhým – ako sám povedal – nechcel byť celý život človekom, ktorý prežil koncentračný tábor. Nezachádza do detailov, opisuje fakty, spomína si na detstvo, prikladá fotky, čo sa podarilo zachrániť a nemalú časť venuje životu po návrate z tábora.

Pri tejto knihe som si nepredstavovala do detailov, čo sa dialo v táboroch, z príbehu som však cítila ohromnú chuť žiť, vedieť sa postaviť sám pred zrkadlo a povedať si, ako to celé naozaj bolo. Píše, že prišiel o detstvo, rodinu, ilúzie, no napriek tomu sa stal uznávaným profesorom. Je príkladom človeka hľadiaceho vpred a vďačného za všetko, čo mu bolo dopriate.

Niečo vyše 170 strán sa číta rýchlo a zaujímavo. Odporúčam si ju prečítať každému, kto nechce zabudnúť a zároveň si rád prečíta či zoznámi sa s iným uhlom pohľadu, napriek vecnosti plnému ľudskosti a úprimnosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kam ísť na test, čo s pozitívnymi a čo bude s netestovanými? (otázky a odpovede)

Certifikát z plošného testovania na Covid-19 je vstupenkou do obchodov.

Píše Juraj Buzalka

S tyčinkou v nose tvoríme históriu

Politické spoločenstvo sa deje prostredníctvom rituálov.


Už ste čítali?