Rečníctvo online

Autor: Katarína Šimková | 12.7.2020 o 9:44 | (upravené 13.7.2020 o 22:15) Karma článku: 1,47 | Prečítané:  216x

To, že sa mi na pódiu páči, som zistila ešte počas základnej školy na literárno-dramatickom krúžku a neskôr na besiedkach, kde som spievala. Zapojiť sa do rečníckeho klubu pre mňa vlastne znamenalo spomínať si na detstvo,

ocitnúť sa vo svetle reflektorov, trochu hrať, rečniť a hlavne, nesmierne sa zabávať. Sem patrím, tu sa cítim dobre. Pokojne to priraďte k návykovým látkam typu káva alebo čokoláda. Postupom času sa na pódiu človek stane závislým. Či sa mu to páči alebo nie. Ale predsa sa mu to páči. Až kým... sa publikum nezmení na online. A to ma teda riadne prekvapilo! Tréma, ako keby som nikdy nehovorila pred publikom väčším ako dvaja ľudia. Ten nemastný-neslaný pocit pri pohľade do prudko technicky pôsobiaceho monitora. A to som ešte nemala zapnutú kameru. Telo v kŕči, sedela som za tým počítačom ako kopa nešťastia a keď sa už blížil čas môjho príspevku, tep mi stúpal kozmickým tempom nahor. Ale čo, veď vlastne o nič nejde, aj niekde tam na druhej, tretej, štvrtej... desiatej strane sedí taký istý človek ako ty za svojím počítačom. Podobné vyhlásenia mi zvykli pomáhať pri rozhovoroch s cudzími ľuďmi. Počítač vo mne spôsobil neblahé porovnávanie sa typu – ale oni rozprávajú svojím materinským jazykom, ale oni sa lepšie vyznajú v téme a podobné výhovorky. Ale oni, ale oni. Ale ja som štyri roky trénovala v rečníckom klube, aby som sa zložila pred jednou čiernou dierou, čo sa volá videokamera? Neexistuje!

Keď nezostávate so svojimi malými trápeniami sami a zdieľate, môže sa vám stať, že vám niekto ponúkne riešenie. Nie, nejde o sťažovanie sa, ide o výmenu jednoduchých ľudských úvah a pochybností. Načo sa uzatvárať do seba, keď voľakto iný mohol mať presne tú istú dilemu a už našiel recept? Šetrite si energiu na riešenia. Takýto scenár sa mi prihodil pri stretnutí, kde som sa dozvedela, že existuje aj ONLINE Toastmasters rečnícky klub. Odpadnem! Veď to je presne to, čo potrebujem. O corona časoch na našom starom kontinente sme vtedy ešte nechyrovali. Prihlásila som sa a opäť som sa na stretnutiach pasovala s tým nepríjemným pocitom, že prezentujem niečo chladnej a neosobnej technike. Aby som nadobudla aký-taký pocit ľudskosti, zvykla som sa počas svojich prejavov zahľadieť na tváre poslucháčov. Čuduj sa svete, vyhodnotili to ako nie najlepší očný kontakt. Keď sa chcete pozerať online publiku do očí, treba sa pozerať do tej malej čiernej dierky hore v strede monitora... prosto do kamery. Do tej, čo nemá emócie, nedáva energiu, nevidno na nej žiadnu mimiku. Skúsila som to znova. Ale akokoľvek som sa snažila, posediačky mi to prosto nešlo. To je naozaj také zložité? Pýtala som sa sama seba. Až som sa počas rozhovoru priznala mentorke, že ja predsa počas prejavov nemôžem stáť, veď v práci sedím. Ale veď ty si Toasmasterka! Prenes to do svojho života! Počas prejavu sa postav a uvidíš, čo to spôsobí.

Dnes som prvýkrát rečnila postojačky. Hodnotiteľka vyzdvihla očný kontakt. Pridali sa gestá. Celé to bolo neuveriteľne prirodzené a pritom stačilo len tak málo. Pevne sa postaviť na vlastné pódium.
Možno už máte tých online stretnutí po krk a žiada sa vám offline. Keď však pracujete v medzinárodnom prostredí, online stretnutia sú štandardom. Čím prirodzenejšie sa na nich budete cítiť, tým lepšie. A ako nám vírus ukázal, vedieť plávať ako ryba v online svete, sa stalo cennou zručnosťou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Európski ministri by mali začať vedrami popola na vlastné hlavy

Možnosť, že Orbán vrazí nohu medzi dvere, nie je iba teoretická.


Už ste čítali?