Poézia behu na Červenom brehu

Autor: Katarína Šimková | 7.6.2020 o 23:33 | (upravené 20.6.2020 o 20:57) Karma článku: 1,76 | Prečítané:  143x

Červený breh. Krásny poetický názov na to, aby som sa odhodlala tam utekať. Píšu, že prevýšenie je vyše 100 metrov. No tak sa pobeží do kopca. No a čo. Ako keby som si vedela predstaviť tých sto niečo metrov. 

Neviem, veď hádam to nebude také zlé. Práve, že dobré to má byť! 

A na beh ste už niekedy utekali? Ja asi druhý raz. To je tak, keď vyjdete z domu o štyri minúty celá a cesta trvá desať minút. Najprv sa mi zdalo, že to ani dnes neorganizujú. Až neskôr som si všimla, že skupina ľudí sa už rozcvičuje. Pripojila som sa, ako keby nič a zrazu sme sa už fotili a zrazu som sa našla v behu. Načo som si brala tú bundu? Čo už s ňou, musím s ňou bežať, nemám ju kam dať. Ani ten telefón, čo mi obíja rôzne časti tela pod vplyvom prenášania váhy z jednej nohy na druhú v istej rýchlosti. Skupina bežcov má výrazné tričká, vďaka čomu ich nestrácam z dohľadu. Vírusu sa báť nemusím, utekám posledná. Dodržujem aj odstup. Určite niekoľkonásobne dva metre. Najprv rovný terén, zatiaľ v pohode a niekto musí byť aj posledný. Neponáhľať sa je vlastne môj životný štýl. Len ho veľmi v skupine bežcov nezvyknem prezentovať. O chvíľu to začalo. Kam dovidím, tam je kopec. Najprv je len taký mierny, to sa snažím ešte zachovať charakter bežeckého tréningu, neskôr začínam chápať, že tých sto metrov a niečo prevýšenia je teda nenormálne veľa a moje tempo sa znižuje, pulz sa rýchlo zvyšuje a čierne mračná sa blížia. Nielen, že už nedokážem dýchať len nosom, už lapám po dychu, štverám sa na ten kopec, lebo vidím, ako tá skupina bežcov vo farebných tričkách už čaká pri obrovskom kríži. Sú zlatí, vlastne čakajú aj na mňa poslednú, aby sme si spolu mohli spraviť fotku na kopci s parádnym výhľadom. Rozlialo sa, no znesiteľne. Vlastne mi je to už aj jedno, hlavne, nech sa tu nezrútim pred publikom a dokráčam na najvyššie položené miesto. Ešte ma aj povzbudzujú. A ja, s kapucňou na hlave, rúškom pod bradou a červeňou v tvári sa už len smejem. Ten moment si zapamätám. Aj na fotke zostal.
Ešte som poriadne ani nepredýchala a nestihla sa tak úplne zapozerať na mesto, oni už vyrazili smerom dole. Inou trasou a tak veru, hybaj nohy na plecia, aby som ich nestratila. A keďže šéf zájazdu správne odhadol, že túto trasu som ešte nebežala, počkal ma, aby som sa ešte ako bonus nestratila v uličkách dole kopcom Červeného brehu. Keď blato vystriedal asfalt, rozbehol sa už svojím tempom. Rýchlejším ako ja. Veď niekto musí byť posledný, hoci to celý čas návratu tak nevyzeralo. Na asfalte sa šmýka a keďže sa nechcem roztiahnuť ako žaba na ceste, kráčam. Bežec vo vojenskej uniforme sa ma pýta, či je všetko v poriadku. Ja viem, pri behu nevyzerám veľmi k svetu. Tá červeň v tvári a navretá žila na čele môže spolušportovcov aj vydesiť. Som v poriadku, len sa mi šmýka. Pomaly schádzam kopec a nerozumiem, že sme stúpali po tomto strmom teréne. Hej. A niektorí aj behali. Keď sa terén upokojí a môj pulz sa vráti k rytmu pokojných piesní z rozhlasu, rozbieham sa. Okolo botanickej záhrady, po Watsonovej a tam na pár chvíľ strácam svoje prvenstvo v najneskoršom príchode. Potom mi ho znova prenechajú. Už len kúsok a dobieham do cieľa. Ešte si natiahnuť svaly a odchádzam šťastná domov. Dobre je nám, aktívnym bežcom, hoci s rozličným tempom. Večer si v pyžame otváram sociálnu sieť, aby som skontrolovala, ako vyzerám na tej fotke, keď som sa vyštverala na kopec. Čítam komentár, že vo štvrtky prinášajú náročnejšie tréningy. Dnes som si všimla, no až v teréne. Červený breh s červeňou v tvári. Beh na Červený breh. Dobre bolo, ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?